Padla tma...pomaly som sa preberal k životu a snažil sa nájsť v sebe dosť sily nato, aby som pohol aspoň jednou končatinou. Už som tam ležal priveľmi dlho, cítil som ako moje telo vsiaká do pôdy pod starým gaštanom. Bol horúci letný večer a kúsky môjho roztrhaného oblečenia jemne hladil vánok. Čierne tričko sa mi vzdúvalo a obnažovalo moje vyziabnuté brucho. Taaaak dlho som už nič nejdol, mal by som sa obzrieť po nejakom dobrom jedle. Ale je to zbytočné, dobre som to vedel, vedel som, že už nebudem jesť, mal som chuť, ale už som nemal potrebu. Pomaly som vytiahol jednu nohu a potom aj druhú. Z celých síl som sa zopäl a vyskočil na rovné nohy. Prekvapilo ma akú silu mám, doteraz som len ležal, nechcelo sa mi, nemohol som, nemal som dosť síl...hlavne psychických...Pomaly som sa obrátil a z očí sa mi vydrala posledná slza za tým čo bolo. Vedel som, že teraz sa všetko zmení, vedel som, že teraz bude môj osud úplne iný, ale vôbec som netušil aký.
Pomaly som sa vzdiaľoval od starého gaštana, ktorý sa hrdo čnel nad miestom, kde som tak dlho odpočíval. Pripadal mi ako nejaký pamätník toho aká je silná príroda, a čo všetko dokáže prežiť. Polovica jeho masívneho tela bola totiž spálená bleskom, no druhá polovica sa vypínala ešte o niečo viac ako by to asi malo byť prirodzené, akoby hrdo dávala najavo, že také niečo nepoloží tohto udatného bojovníka. Prechádzal som pomedzi stromy. Bola mimoriadne jasná noc a ja som videl každý jeden detail. Zrak mi slúžil nevídane dobre a moja šeroslepota, kvôli ktorej som si nadával do krtka bola fuč. Okolo mňa bez povšimnutia prešla srnka a aj keď to bol nevšedný zážitok, akosi som to odignoroval. Nechcelo sa mi tým zapodievať. Každý sme si šli svojou cestou. Chcel som len vidieť opäť mojích priateľov, chcel som byť opäť s nimi, vidieť moju rodinu a ... proste viete. Už sa mi nechcelo ostávať v lese, už som mal dosť toho trucu. Predovšetkým mi ale chýbala ona...nemohol som bez nej dýchať, bolo to niečo neskutočné ako mi brala, spomienka na ňu, dych. Jedna jediná myšlienka na jej tvár, na jej miech, na jej dotyk a moje brucho sa stiahlo do takmer mikroskopických rozmerov.
Pridal som do kroku, mal som pred sebou východ z lesa. Prišiel som na lúku. Tu sa mi do očí nahrnuli slzy. Nahováral som si, že je to chlad, no potiace dlane mi dávali výchovnú facku aby som neklamal aspoň samému sebe, a tak som len zhlboka vdýchol svieži vzduch a opäť vykročil. Bola to presne tá lúka, kde sme sa prvý krát stretli. Bola to náhoda, stála tam a sledovala padajúce hviezdy, ja som tam stál a sledoval ju...moju hviezdu. Ja viem...hrozný grc...nemám chuť sa podobať žiadnej spisovateľke s nápadne podobným menom ako má brontosaurus alebo istá železiateň v Košiciach.
Podmnou sa dole v kotline rozprestierali tisíce svetiel. Každé jedno svietilo kvôli niekomu. Bol som zvedavý, či niektoré svieti aj pre mňa, no ďalšia vnútorná facka ma konečne vytrhla z mojich zrejme riadne pošahaných dúm. Pohol som sa teda vpred a konečne dorazil do ulíc. Prešiel som pomedzi domy a dostal sa takmer do centra. Už len pár krokov a som opäť s nimi. Môj žalúdok sa zvieral čím ďalej viac, bolo to ako proces pri výbuchu supernovy. Slnko sa zmŕšti tak, až je jeho hustota neúnosná a exploduje...ja viem, nie je to celkom presné a možno je to totálny dríst, ale to je fuk, hlavné je, že ja som tomu veril a tak to (pre mňa) bola pravda. Stál som už v podchode pred barom, kde sme trávili večery. Počul som ich hlasy, boli tam všetci a bola tam aj ona...
Spanikáril som a utiekol. Obehol som budovu dookola, ale tu ma zrazu kopol môj bojovnejší duch. Obrátil som sa a uprel pohľad na bielu stenu, na múr, ktorý ma delil od priateľov, od nej, od takmer všetkého čo som miloval. Rozhodol som sa, rozbehol som sa a prebehol cez múr...
Dnu sedeli všetci, boli tam do jedného...Ona sa nepokojne zamrvila a utrela si slzy stekajúce po jej tvári. Môj najlepší priateľ vstal a predniesol prípitok..."Česť jeho pamiatke..."